nedeľa, 29. mája 2016

Hajduková Michaela Ella – Nemecké dievča neplače

Vydal: Motýľ, 2016
Väzba pevná bez prebalu
Počet strán: 224
Jazyk: slovenský

Anotácia:
Ľudia sú ako domy. Majú veľa svetlých aj tmavých kútov, zatvorených dverí a svoju trinástu komnatu. Príbeh o tom, čo sa stane, keď sa rozhodneme niektoré dokorán otvoriť.

Markus a Emma vyzerajú navonok ako úplne bežný zaľúbený pár. Pracujú však pre tajnú organizáciu, ktorá vznikla po vojne ako pocta súrodencom Schollovcom (Die Weiße Rose – Biela ruža). Organizácia odhaľuje vojnové zločiny a zločincov. Narazia na veľmi dôležitý objav, ale zároveň odhalia inú organizáciu, ktorá je nebezpečná a chce zostať utajená. Všetky stopy vedú k Lebensbornu – nacistami vytvorenému projektu, ktorého cieľom bolo, na základe nacistickej ideológie o rasovej hygiene, zvýšiť počet árijských detí vrátane detí pochádzajúcich z mimomanželských zväzkov. Lenže tam sa ciele nekončili. Svetlovlasé a modrooké deti v nacistami okupovaných krajinách neunikli záujmu a chápadlám vznikajúcej Tretej ríše. Za mnohé odhalenia sa však platí životom a čas môže ukryť všetko, čo sa kedy stalo.

Stopy minulosti sa ale nikdy nedajú celkom vymazať, a preto pokojný život Slovenky Lucie naruší nečakané rodinné tajomstvo. Ako veľmi zmení jej život pátranie po pravých rodičoch? Nájde to, čo hľadá? A zvládne skutočnosť, že odhalila omnoho viac? Zistí, že s tým má niečo spoločné jej priateľka z Nemecka, Liesel. Obe sa púšťajú do nebezpečných vôd minulosti, ktoré mali pochovať celé životy, priateľstvá, ľudskú identitu aj všetky vyplakané slzy.

A ako to vidím ja?
Fúha. A ešte raz fúha. Ak opomeniem to, že som knihu nedokázala pustiť z rúk, čítala som ju do jednej rána, potom som sa celú noc prehadzovala a ešte rozmýšľala, čo som to čítala a ako to všetko spisovateľka poskladala...tak musím spomenúť aj to, že sa mi ráno nechcelo vstávať, mala som kruhy pod očami ako hrom, a v robote môj výkon stál za ***, lebo...FÚHA...tak toto bola kniha s veľkým „K“!

Kniha je rozdelená do dvoch častí. Prvá časť s názvom Vtáčatko a biele ruže opisuje príbeh odohrávajúci sa od novembra 1988 do 22.novembra 1989.
Hlavnou hrdinkou je Emma (Viktória ako sa neskôr dozvieme), ktorá sa spolu so svojím priateľom Markusom (skutočným menom Massimo) zapojí do tajnej organizácie, ktorá sa snaží vypátrať všetko čo súvisí s Lebensbornom a odhaľuje tajomstvá, ktoré sa nemci pred koncom vojny snažili zničiť.

Emma sa zamestná ako opatrovateľka u starého pána, o ktorom nemajú žiadne záznamy ako o podozrivom, ale u ktorého nájde „zlatú baňu“ - tajnú miestnosť so všetkými spismi z domovov Lebensborn, fotkami a mierami detí, ich menami, skutočnými i novými a všeličím iným. Do tohto príbehu sa preplietajú denníkové zápisky českého dievčatka Františky – Francky, ktorú odvliekli od mamičky, priviezli do pre ňu neznámej krajiny, do jedného zvláštneho domu, poriadne premerali, naučili nemecky, zmenili jej meno a adoptovali si ju nemeckí rodičia.

„Je jasné, že v takejto zmesi národov sa vždy nájdu aj rasovo vhodné typy. A ja si myslím, že je našou povinnosťou odniesť ich deti k nám, vytrhnúť ich z ich prostredia a ak to bude nutné, ukradnúť ich alebo uniesť. „
Heinrich Himmler, 1943

Druhá časť príbehu s názvom Dieťa sa odohráva v súčasnosti. Stretávame sa v nej s tromi kamarátkami – Luciou, Norou a ich nemeckou priateľkou Liesel. Liesel žijúca v Nemecku, kúpila starý dom, ktorý s manželom prerábajú a v ktorom nájdu zvláštne denníky z obdobia druhej svetovej vojny. Kto bola Frieda a kam zmizla? Adoptovaná Lucia pracuje v domove seniorov a pociťuje zvláštny vzťah k pani Kováčovej, ktorá prišla o dcéru a utápa sa v smútku. Čo majú obe spoločné?

Zo začiatku mi oba príbehy pripadali ako samostatné jednotky, ktoré navonok nemajú nič spoločné. Ako som postupovala v čítaní, začali do seba postupne zapadať jednotlivé časti, osoby, vyjasnilo sa pár vecí, teda, vlastne skoro všetko. A všetko začalo dávať zmysel. Skladám klobúk, skalp, a keby sa dalo, tak rozložím celú lebku po zemi a ukloním sa nie že po zem, ale minimálne 10 metrov popod zem. Naštudovať si všetky tie historické reálie a nepogrcať sa pri nich, vymyslieť príbeh v ktorom sú postavy poprepájané, v ktorom je láska, smútok, ale aj história a nádej, je privilégiuom naozaj veľkých spisovateľov.

Ja nielen že dúfam, ale aj verím, že Miška sa takouto spisovateľkou stáva, pretože čo kniha, to klenot. Každá jej kniha nesie v sebe viacero príbehov, viacero osudov. Tak ako pri čítaní jej poslednej knihy budete dúfať v šťastné konce, budete hľadať rozuzlenie, ale zároveň sa nebudete vedieť dočkať ďalšej a ďalšej knihy. Preto som strávila dve hodiny rozmýšľaním a prepočítavaním, aké hodnotenie tejto knihe udelím. Moja osobná tabuľka má maximálny počet hviezdičiek päť. Som rada, že sa mi kniha Nemecké dievča neplače nezmestí do tabuľky. Kniha Zákon krvi bola pre mňa najlepšia kniha roku 2015, ale kniha Nemecké dievča neplače sa stáva mojím Best book forever a ja jej udeľujem 6 hviezdičiek. Pretože túto knihu nielen milujem, ale zároveň prehlasujem, že obsadzuje čestné miesto v mojej knižnici.

Moje hodnotenie:
(Stupnica: 1 - odpad, nedočítala som, 2 - nič moc, len som to prečítala, ale nič mi kniha nedala 3 - celkom fajn, taký priemer, 4 - zaujímavá kniha, určité časti vo mne rezonujú, 5 - wau, túto knihu milujem, 6 - klenot nad klenot, 1/2 hviezdičky pridávam ak sa neviem rozhodnúť medzi dvoma hodnoteniami)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára