Kampuschová Natascha – 3096 dní

Vydal: V&S, 2011
Väzba brožovaná
Počet strán: 238
Jazyk: slovenský

Anotácia:
„Teraz sa konečne cítim dostatočne silná, aby som príbeh svojho únosu vyrozprávala.“

Nataschu Kampuschovú postihol ten najhroznejší osud, aký len môže dieťa postihnúť. Druhého marca 1998 ju ako desaťročnú cestou do školy uniesli. Stala sa obeťou najdlhšieho únosu novodobých dejín. Jej mučiteľ, telekomunikačný technik Wolfgang Priklopil, ju väznil v pivničnom úkryte na predmestí Viedne plných 3096 dní. Až 23. augusta 2006 sa jej podarilo uniknúť. Priklopil ešte v ten istý deň spáchal samovraždu.

V tejto knihe Natascha Kampuschová otvorene rozpráva o únose, čase strávenom v zajatí, o vzťahu k páchateľovi aj o strastiplnej ceste na slobodu. Od svojho úteku sa pokúša viesť normálny život. Na jar roku 2010 úspešne zmaturovala.

A ako to vidím ja?
Neviem si predstaviť byť niekde v tme, zavretá, hoci len hodinu. Vydržať v zajatí vyše 8 rokov, z toho možno viac ako polovicu pod zemou, v tme, v neustálom strachu, bití, týraní, ponižovaní a oveľa väčších hrôz vyžaduje naozaj silnú osobnosť človeka. Alebo ten človek musí mať neskutočnú odolnosť vytesniť z hlavy to zlé, nájsť v každom dni aspoň niečo dobré a upriamiť sa na prežitie, na to, že raz sa toto martýrium skončí a zo všetkého sa stane len zlý sen.

Natascha to prežila. A vyšla zo zajatia ako silná, nezávislá osobnosť. Kniha začína jej spomienkami na detstvo, na rodičov. Pokračuje opisom posledného dňa na slobode, únosom a celým tým peklom, ktoré musela po dobu 3096 znášať:

„Jeden z prvých titulkov po mojom úteku na slobodu hlásal: Sexuálna beštia.
O tejto časti môjho zajatia písať nebudem, je to posledný zvyšok privátnej sféry, ktorý si chcem zachovať po tom, čo môj život v zajatí rozšklbali na nespočetné hlásenia, výsluchy, fotografie.
Ale chcem povedať aspoň toľko, že v túžbe po senzáciách bulvárni novinári veľmi preháňali.
Únosca bol v mnohých ohľadoch krutejšia beštia, ako si len viete predstaviť, ale v tomto smere nie.“

Inak kvitujem, že v tomuto sa v knihe vyhla. Chápem, myslím, a všetci to tušia, i keď sa o tom verejne nehovorí, že sexuálnym útokom vystavená bola. Svojím spôsobom sa jej s tým podarilo vyrovnať a snaží sa žiť život, ktorý si v zajatí vysnívala. Taktiež chápem, že odmieta štokholmský syndróm. Je jasné, že po tých 8 rokoch, musela mať nejaký vzťah so svojím únoscom, a myslím, že nie je v kompetencií ostatných súdiť ju, prípadne jej podsúvať nenávisť voči človeku, ktorý ju síce týral, ale na druhej strane bol v jej rozhodujúcom vývoji pri nej.

Ťažko povedať, či by sa iný človek, iné malé dievča v jej situácií správalo inak. V rámci svojich možností sa s ním snažila bojovať i za cenu bitiek, odopierania jedla, či ťažkej manuálnej práce. Na druhej strane, uniesol ju ako malé dieťa, vyhrážal sa jej zabitím, zabitím blízkych, susedov, každého, koho by požiadala o pomoc. Zo začiatku ju držal v izolácií, neskôr s ňou chodieval na nákupy, či lyžovať sa. I tak je obdivuhodné, že v sebe našla silu ujsť. Kniha podáva ucelený príbeh únosu, odkrýva Nataschine myšlienky, jej strach, jeho paranoju.

Po prečítaní knihy som sa vrhla i na novinové články a prehrabala google. Ani som netušila, že natrafím na rôzne „zaujímavosti“, o ktorých sa v knihe nedozviete. Natascha sa vraj deň po oslobodení pýtala, dokedy po pôrode sa dá zistiť, že žena bola tehotná a porodila. Vzhľadom na to, že je plnoletá, odmietla a doteraz odmieta gynekologické vyšetrenie. V dome sa vraj našli detské kadere a knihy o pôrode a výchove detí. Policajný psovod označil tajné miesto v záhrade, v spise je zmienka o tlejúcom dreve. Vzhľadom na Priklopilovu smrť a Nataschino mlčanie je v prípade plno otáznikov, polícia vraj falšovala záznamy. Ťažko povedať, čo je a nie je pravda. Natascha zakaždým, keď potrebuje peniaze, odhalí niečo viac zo svojej minulosti. Je teda otázne, čo všetko sa ešte „dozvieme“.

Na záver trochu opravím tvrdenie v samotnej anotácií. Nejde o najdlhší únos v novodobých dejinách. Kniha vyšla v roku 2010, teda už boli známe aj nové okolnosti iných únosov:
V roku 2008 vyšiel najavo prípad Josefa Fritzla, ktorý dlhých 24 rokov väznil a znásilňoval svoju dcéru, splodil s ňou 7 detí. Elisabeth dostala novú identitu a odmieta sa vyjadrovať k tým hrozným rokom.
Jaycee Lee Dugardová bola unesená v roku 1991. Svojmu únoscovi (a jeho manželke ako spolupáchateľke) porodila dve deti – dievčatá. Objavili ich v roku 2009, po 18 rokoch. Jaycee vyšla kniha o únose v roku 2012 pod názvom Ukradnutý život.
A posledný prípad je z roku 2013, kedy americká polícia objavila v dome 3 únoscov – bratov v štáte Cleveland 3 ženy, ktoré boli postupne unesené v rokoch 2000, 2003 a 2004. Jedna zo žien porodila dcéru. Únos opísala Michelle Knight, prvá unesená v roku 2000 a vyšla pod názvom Nájdite ma.

Moje hodnotenie:
(Stupnica: 1 - odpad, nedočítala som, 2 - nič moc, len som to prečítala, ale nič mi kniha nedala 3 - celkom fajn, taký priemer, 4 - zaujímavá kniha, určité časti vo mne rezonujú, 5 - wau, túto knihu milujem, 1/2 hviezdičky pridávam ak sa neviem rozhodnúť medzi dvoma hodnoteniami)