Kateová Lauren - Atlantída 1: Slza

Nikdy nevyroň jedinú slzu

Vydal: Ikar, 2014
Brožovaná väzba
Počet strán: 384
Jazyk: slovenský

Anotácia:
Ďalšia skvelá séria od populárnej autorky!

Sedemnásťročná Eureka má za sebou krutú skúsenosť. Auto, ktorým sa spolu s mamou viezie po Sedemmíľovom moste na letisko v Miami, zmietne obrovská vlna do mora. Mama zahynie, Eureka sa vracia do života s ranami na duši i na tele. Nedarí sa jej včleniť do otcovej novej rodiny, po pokuse o samovraždu odmieta pomoc psychologičky, zanevrie aj na cezpoľný beh, ktorý predtým mala veľmi rada.

Zo smútku ju vytrhne stretnutie s Anderom, tajomným chlapcom, ktorý sa objavuje v tých najnečakanejších chvíľach. A keď si Eureka prevezme dedičstvo po mame – medailón s lapisom lazuli, hromový kameň a knihu napísanú nezrozumiteľným jazykom, začnú sa okolo nej diať čudné veci. Čoraz väčšmi sa presviedča, že matkina smrť nebola náhodná. Ale čo znamená varovanie, že nikdy nesmie vyroniť jedinú slzu?

A ako to vidím ja?
Po nehode, pri ktorej zahynula Eurekina matka, a ktorej telo sa nikdy nenašlo, sa Eureka uzavrela do seba. Má pocit, akoby prišla o všetko dôležité vo svojom živote a nepomáha tomu ani to, že býva u svojho otca, ktorý je druhý krát ženatý a má „nové“ deti – dvojčatá, ktoré síce Eureka miluje, ale v tichu vlastnej izby jej to veľmi nepomáha. Keď sa pokúsi o samovraždu, nariadi jej nevlastná matka návštevy psychiatričky.

Pravdu povediac, nechápem tú posadnutosť psychoanalýzami, myslím, že v žiadnej inej národnosti alebo krajine nie je toľko psychológov a psychiatrov ako v Amerike. Áno, ak má niekto problém, je chorý, fajn, psychológ či psychiater mu môže pomôcť. Ak sa s ním rozpráva, načúva mu, snaží sa mu pomôcť, ukázať mu smer. Ale v týchto amerických knihách – filmoch – seriáloch mám pocit, že sa len snažia hrabať ľuďom v hlave, vyťahujú zlé veci z minulosti a nakoniec aj tak dajú všetko za vinu zlému vzťahu s otcom alebo s matkou, alebo s oboma naraz (napr. včera som pozerala nejaký film, v ktorom to riešili až 2! z hlavných hrdinov). A tiež mám pocit, že v poslednom čase ak niekto nerieši svoje minulé životy, alebo vzťahy s rodičmi, asi nie je in, žiaľ.

Takže Eurekina psychologička mi liezla už od začiatku na nervy. A liezla mi tam aj Eureka. Tým, ako nevedela dať najavo svoj názor. Nielen vo význame toho, že tam chodiť nechcela, prípadne si chcela nájsť terapeuta sama, aj tým, ako nevedela dať najavo svojmu kámošovi Brooksovi, čo sa jej nepáči na jeho správaní, nevedela povedať otcovi, čo jej vadí na ich vzťahu, nevedela povedať nevlastnej matke, aby sa láskavo nestarala do jej vzťahu s otcom, či neriadila a nesekírovala jej život. Nie, Eureka sklopila hlavu a...liezla mi na nervy.

Ander mi v niektorých chvíľach bol sympatický, hlavne ako sa snažil Eureke pomáhať. Ale tiež jej mohol vysvetliť, že patrí k Sadarom, ktorí ju chcú zabiť, že ju sleduje od narodenia a že sa do nej zamiloval ako vôl. Ale on je ako vôl ticho. Eurekina mama Diana tiež tušila, čo je jej dcéra zač, ale všetky tajomstvá si odniesla so sebou, nechala za sebou len slabé indície. A Brooksa som neznášala pol knihy, keby som mala takého priateľa, ktorý obráti kabát o 180 stupňov, tak ho kopnem medzi nohy a pošlem kade ľahšie. Ale keďže sa vysvetlilo, čo sa mu chudákovi stalo, tak mi ho prišlo veľmi ľúto, a dúfam, že sa vráti ten kamarát Brooks, ktorý tu bol na začiatku.

Inak celkový príbeh hodnotím kladne, zápletka ohľadom Eurekiných sĺz, je podľa mňa geniálna. Veď postaviť knihu na tom, že Eureka nesmie plakať, pretože jej slzy privolajú naspäť Atlantídu a tá bola vraj dosť bojachtivá a útočná, čo znamená koniec súčasného sveta, je veľmi zaujímavá. Aj keď, ako v knihe odznie, Eureka už plakala, dokiaľ jej Diana jednu nevyťala, tak prečo neprišla Atlantída skôr? Na čo čakala?

A aj keď obálka je naozaj krásna (už pri sérií Padlí anjeli som obdivovala nádherné obálky), strhávam bod za konečné scény knihy. Ako matke mi trhalo srdce pri predstave mučených a uviazaných dvojčiat a nepáčilo sa mi to dlhé vykecávanie a nechávanie deti trpieť. A aj keď som Rhodu nemala rada, za to, že svojim deťom doslova „letela“ na pomoc, si získala môj obdiv a úctu (česť jej pamiatke).

Moje hodnotenie:
(Stupnica: 1 - odpad, nedočítala som, 2 - nič moc, len som to prečítala, ale nič mi kniha nedala 3 - celkom fajn, taký priemer, 4 - zaujímavá kniha, určité časti vo mne rezonujú, 5 - wau, túto knihu milujem, 1/2 hviezdičky pridávam ak sa neviem rozhodnúť medzi dvoma hodnoteniami)