Zo života knihovníka #1

Som knihovník. Telom i dušou. V mojom povolaní sa stretávam nielen s čitateľmi, novými a starými knihami, požiadavkami, veľkými a malými podujatiami, ale aj so spisovateľmi. Naozajstnými, živými a píšucimi skvelé knihy. Niekedy ich sledujem z diaľky ako pozorovateľ, počúvam o čom rozprávajú, ako ich kolegyne spovedajú. Inokedy ich rozvážam po pobočkách a podujatiach, doslovne robím osobného šoféra. Čo je fajn, človek ich tak spozná z inej stránky, tej ľudskejšej. A sem-tam ich sledujem zo vzdialenosti 2 metrov, ako moderátor ich spovedám ja a odkrývam ich spisovateľské vnútro pred čitateľmi.

Za roky a roky praxe (práve „oslavujem“ 19 rokov v jednom a tom istom vysnenom zamestnaní) som tých rozhovorov, podujatí a čitateľských zážitkov sprostredkovala stovky. Zoznámila som sa nielen so skvelými čitateľmi, z niektorých sa stali moji blízki kamaráti, knižní priaznivci, ale v konečnom dôsledku sú to moje „deti“ a stále sa poteším, ak stretnem niekoho, o kom môžem povedať – toto je môj čitateľ, ten chodil ku mne do knižnice, tomu/tej som vyberala a odporúčala knihy.

<-- Rok 2005 a moja úplne prvá samostatná beseda so spisovateľkou - Gabika Futová

Samostatnou kapitolou sú spisovatelia. Niektorí človeka prekvapia, z iných má pocit, akoby ich poznal už dávno. Stáva sa aj opačný extrém. Ich knihy sa čítajú ťažko, rozmýšľate, čo ňou/nimi chceli povedať, ale keď ich stretnete osobne, sršia humorom a výrečnosťou, ktorú im neskutočne závidíte. Druhou variantou je skvelá kniha, ale suchopárny prístup spisovateľa. Takému musíte pomôcť, musíte ho zasypať tými správnymi otázkami. Najhoršie je, ak spisovateľ na vaše otázky odpovedá jedno, dvoj, prípadne trojslovne. Za pol hodiny vyčerpáte 30 otázok, nič ste sa pomaly nedozvedeli a vaši čitatelia čakajú na ten konečný perfektný výsledok, ktorý neprichádza a vy neviete kam z konopí.

Rok 2009 a ďalšia z mnohých besied - Tomáš Janovic -->

Úplne úžasný zážitok je, ak si spisovateľ vezme mikrofón, sám si dáva otázky, sám si odpovedá, všetky odpovede poriadne zaobalí a vy zistíte, že za hodinu a pol ste povedali tak dve vety – „Vítame Vás a Ďakujeme že ste prišli“ :-) Ale to sa stane len raz za život. Sami neskúšajte túto variantu na žiadneho spisovateľa, mohol by sa uraziť a zaradiť vašu prezentáciu k tým najhorším, čo ho v živote stretlo (áno, túto skúsenosť má zopár spisovateľov – že Gabika Futová? :-) )

<-- Posledné chvíle pred začiatkom - dohovárame sa, ako bude beseda prebiehať - Danuša Dragulová-Faktorová

Čo sa treba pýtať spisovateľa? Je to na každom knihovníkovi zvlášť, každý má inú formu. Ja, vyškolená starými knihovníčkami sa držím schémy, ktorú ma naučili, ktorú mi natrepali do hlavy a ktorá zatiaľ funguje. Detský čitatelia sú v prvom rade zvedavý na detstvo daného spisovateľa. To znamená:
Kde vyrastal?
Koľkých mal súrodencov?
Čo rád čítal?
Aké boli jeho obľúbené predmety?
Otázky čitateľov závisia od veku spisovateľa a žánru, ktorý píše. Stretla som sa aj s otázkami, akej farby má ponožky, či v noci chrápe a koľko peňazí nosí pri sebe (doteraz netuším či ho potom chceli okradnúť, alebo čo :-) ).

Ďalšia beseda a ďalší hosť - Toňa Revajová -->

Jadro rozhovoru je venované knihám. Väčšinou všetkým, ktoré daný spisovateľ napísal. Jasné, že napr. pri Danielovi Hevierovi alebo Tomášovi Janovicovi je to nonsens, ale držím sa zásady – Musíš prečítať všetko, čo daný spisovateľ napísal! Ako by som sa s ním potom vedela baviť o jeho tvorbe, o jeho básňach, poviedkach, rozprávkach či románoch, ak by som ich nemala načítané a nevedela o čom sú?

Zároveň si treba všímať nielen to, čo tým chcel spisovateľ povedať / napísať, ale aj či daná vec neskrýva nejakú paralelu s jeho životom, zážitkami, prípadne niečím, čo je verejne známe a k čomu sa viaže nejaký príbeh. Dáte tým najavo, že ste danú knihu naozaj držali v ruke, že sa o spisovateľa zaujímate a snažíte sa mu rozumieť. A hlavne to ocenia vaši čitatelia, ktorí si práve tieto drobnosti zapamätajú a snažia sa ich potom nájsť v knihách. Veď hlavne o to nám knihovníkom ide. Sprístupniť deťom literatúru, ukázať im, že aj spisovatelia sú ľudia a zapáliť v nich iskru k čítaniu, ktorá sa časom možno rozhorí do ozaj veľkého čitateľského plamienka.

<-- Oblečená som rovnako, pretože som mala v jeden deň dve besedy - Ružena Anďalová

Nezabudnite nechať spisovateľa aj oddýchnuť. Nám sa osvedčil „program“ v réžií čitateľov – recitácia z kníh daného spisovateľa, nacvičené divadielko, či pantomíma. Ale aj prečítanie ukážky / ukážok z novej knihy vie zaujať a ak sa vyberú tie správne, dokážu aj výborne navnadiť. Minimálne na to, aby najbližšie dva mesiace boli všetky knihy daného spisovateľa vypožičané a čítané.

Záver je už celkom na réžii knihovníka. Ak sa deje v predvianočnom období, na tému Vianoc a darčekov sa dá baviť naozaj dlho. To isté pripadá do úvahy napr. v marci – mesiaci kníh (obľúbené knihy, spisovatelia, úryvky), prípadne pred Veľkou nocou (aké tradície dodržiavajú v rodine), pred letom (téma dovolenky je stále aktuálna a každý človek má svoj obľúbený kút alebo vysnené miesto).

Ďalšia beseda a ďalší spisovateľ - Daniel Hevier -->

Čo som týmto článkoch chcela povedať? Že zavádzam novú rubriku – Zo života knihovníka. Rada by som všetkým svojím čitateľom ale i náhodným návštevníkom sprostredkovala svoje postrehy, komentáre, veselé zážitky a ukázala ako naozaj vyzerá naša práca. Pretože táto práca sa nedá robiť pre peniaze. Robí sa pre lásku ku knihám.

A niekedy aj pre tú lásku k spisovateľom. Veď kde inde ako v knižnici by ste ich stretli? A kde by ste sa mohli tak naozaj ľudsky porozprávať o knihách? No kde? :-)

(Dolu: super zážitok a stretnutie v jednom - Arnošt Goldflam)