Landsman Dominik – Denník moderného fotra

alebo Prečo by muži nemali mať deti
Vydal: Ikar, 2016
Väzba pevná bez prebalu
Počet strán: 209
Jazyk: slovenský

Anotácia:
Neskutočne zábavný denník zachytávajúci trampoty otcovstva

Už od útleho veku som chcel byť otcom. V škole všetci chceli byť kozmonautmi, policajtmi alebo princeznami (dokonca aj môj kamarát Vašo chcel byť princeznou). Ja však nie. Ja som chcel byť otcom. Pýtali sa ma: „A naozaj nechceš byť kozmonautom?“ Moja odpoveď znela vždy rezolútne NIE a stále som im opakoval, že budem otcom.

Roky plynuli, prešiel som klasickým vzdelávacím procesom. Základnú školu som bral ako nutné zlo, ktoré musím pretrpieť, aby som si ako otec dokázal spočítať, koľko mám detí. Na strednej som sa trochu oťukal a začal zháňať matky k svojim deťom. Prekvapivo som ale žiadnu spolužiačku neprehovoril. Keďže žiadna vysoká škola odbor „otcovstvo“ neponúkala, musel som ísť na jeden z tradičných odborov a dúfať, že ho nikdy nepoužijem. Svojho sna byť otcom som sa nehodlal vzdať. A pár rokov po škole to prišlo. Stal som sa otcom. Paráda. Som otcom už skoro dva roky a keď sa ohliadnem, radšej by som bol tým kozmonautom.

A ako to vidím ja?
Ako matka na materskej dovolenke nemáte veľa času na čítanie. Na facebook, a iné sociálne siete môžete rovno zabudnúť. Pri mailovej schránke a hláseniach o 30-40-70 nových správach som si len zúfalo búchala hlavu do steny a rozmýšľala, kedy to stihnem všetko pozrieť a či náhodou nezameškám nie čo dôležité. Lebo som jednoducho nemala čas. A ak som čas náhodou mala – prespala som ho.

Potom som objavila vibračné kresielko a wualá...malému sa v ňom páčilo. Vibroval, hojdal sa, často v ňom aj zaspal a ja som konečne mala čas na internet. Samozrejme, že v prvom rade som hľadala informácie, kde sa dajú čo najlacnejšie kúpiť plienky, rôzne pomôcky a taktiež som hľadala rôzne blogy a informácie, ako to prežiť čo najlepšie. Práve v tom čase som natrafila na blog Dominika Landsmana a nemohla som sa prestať smiať. Čo všetko zažil, prežil, a čo všetko mu malý Čenek vyviedol. Konečne niekto normálny, kto si vie život na materskej užívať. Aj keď hlavným hrdinom bol chlap – v tomto prípade otec malého Čeňka.

Na túto knihu som sa veľmi tešila. Asi poznáte ten pocit, keď sa niečoho neviete dočkať a potom... ste dosť sklamaný. V češtine mali tie príbehy šťavu, boli veselé, vtipné, pri niektorých som plakala od smiechu. V slovenčine sa všetka tá šťava stratila. Príbehy boli milé, niektoré humorné, ale to bolo tak všetko. A malého premenovali na Vinco. Však ani to meno nie je smiešne. Čenek je proste malý mutant (podľa jeho babičky). Keďže som sa zľakla toho, že chyba je vo mne, vrátila som sa na blog, prečítala pár príbehov a bolo to späť. Šťava fungovala. Žiaľ, niekedy preklad z češtiny do slovenčiny nie je šťastná voľba a môže byť na škodu. Pri druhej časti príbehov malého Čeňka radšej siahnem po českom origináli – pre istotu.

Moje hodnotenie:
(Stupnica: 1 - odpad, nedočítala som, 2 - nič moc, len som to prečítala, ale nič mi kniha nedala 3 - celkom fajn, taký priemer, 4 - zaujímavá kniha, určité časti vo mne rezonujú, 5 - wau, túto knihu milujem, 1/2 hviezdičky pridávam ak sa neviem rozhodnúť medzi dvoma hodnoteniami)